MTF STU v médiách

Prinášame vám obsahy najnovších článkov o MTF STU v médiách, ktoré sme zaznamenali za ostatné obdobie:

1. Spektrum, č. 4, roč. XVIII, 05.01.2011: Mikuláš na MTF

 

2. Spektrum, č. 4, roč. XVIII, 05.01.2011: 3x NAJ pre profesora Turňu

 

3. Spektrum, č. 4, roč. XVIII, 05.01.2011: Návšteva z firmy DELCAM

 

4. Spektrum, č. 4, roč. XVIII, 05.01.2011: Stretnutie s bývalými zamestnancami

 

5. Spektrum, č. 4, roč. XVIII, 05.01.2011: Nové trendy v diagnostike materiálov

  

6. Sme, http://www.sme.sk, 05.01.2012: Novinky z Materiálovotechnologickej fakulty STU

Študent MTF sa angažoval pri odstránení nelegálnej skládky. Tento rok si fakulta pripomína 25.  výročie svojho vzniku.

TRNAVA. Rankingová a ratingová agentúra (ARRA) zverejnila 30.11.2011 správu s názvom Hodnotenie fakúlt vysokých škôl 2011.

Dekan MTF profesor Oliver Moravčík komentoval výsledky hodnotenia týkajúce sa MTF slovami: „S potešením môžem konštatovať, že naša fakulta je medzi 23 technickými fakultami slovenských univerzít hodnotená na 8. mieste. Zo 7 fakúlt STU sme štvrtí. Po umiestneniach z posledných rokov (2008: 16, 2009:18, 2010:18) a pravidelne 7. pozícii v rámci STU to znamená najvýraznejší posun medzi hodnotenými inštitúciami."

Základná organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Považskej Bystrici udelila študentovi MTF STU Bc. Jozefovi Kozákovi „Ďakovný list" za aktívnu účasť v projekte „Zlepšenie životného prostredia v obci Pružina, kde žijeme a pôsobíme".

Študent Bc. Kozák, ktorý sa angažoval pri odstránení nelegálnej skládky a v budovaní oddychovej zóny v obci, obdržal ďakovný list od dekana MTF, ktorý sa mu tiež poďakoval za šírenie dobrého mena MTF a STU.

MTF STU na veľtrhu a vedeckom seminári

Začiatkom novembra prezentovala MTF STU ponuku akreditovaných študijných programov na XVIII. ročníku Európskeho veľtrhu Gaudeamus 2011 v Brne s viac ako 30 000 návštevnosťou.

O pár dní sa v priestoroch spoločnosti PRVÁ ZVÁRAČSKÁ, a. s. v Bratislave uskutočnil vedecký seminár Technológia zvárania 2011 -technológia rozvoja priemyslu EÚ, ktorého organizátormi boli PRVÁ ZVÁRAČSKÁ, a. s., STU Bratislava (MTF, FEI, SjF), Medzinárodné laserové centrum a TRUMPF SLOVAKIA, s.r.o. Seminár ponúkol priestor pre prezentáciu výsledkov vedeckých prác mladých študentov doktorandského štúdia a príspevkov zváračských odborníkov.

Návštevy na fakulte

Zástupca firmy DELCAM Birmingham, Anthony Hall a zástupcovia DELCAM Brno, s.r.o., riaditeľ Pavel Šimonek a Michal Jelínek, boli prijatí na pôde MTF dekanom prof. Moravčíkom a prodekanom prof. Peterkom. Firma DELCAM je pre MTF strategickým dlhoročným partnerom z priemyslu najmä pre oblasť CAD/CAM software.

Za účelom upevnenia kontaktov a diskusii o možnostiach spolupráce v oblasti výskumu prijal dekan MTF koncom novembra rektora Iževskej štátnej technickej univerzity prof. DSc. Borisa Yakimovicha spolu s ďalšími predstaviteľmi univerzity.

MTF STU si v roku 2011 pripomína 25. výročie svojho vzniku. Pri tejto príležitosti fakulta organizuje viaceré podujatia, z ktorých sa dňa 10.11.2011 konalo Stretnutie s bývalými pracovníkmi MTF STU.
V sobotu 3.12.2011 fakulta organizovala pilotnú akciu, Mikuláš na MTF STU, po ktorej boli vyjadrené slová pochvaly a vďaky zo strany detí aj rodičov - zamestnancov fakulty.

Oslavy výročia pokračovali o tri dni Slávnostným večerom v divadle J. Palárika v Trnave, v rámci ktorého dekan fakulty ocenil zamestnancov fakulty za 25-ročné pôsobenie na MTF STU.

Po oceňovaní bolo pre zúčastnených pripravené divadelné predstavenie Vrátila sa raz v noci, po ktorom bol večer ukončený slávnostnou recepciou v Zrkadlovej sieni.

7. Žilinské noviny, 05.01.2012: Po roku náročnej práce je vidieť výsledok

[Žilinské noviny; 50,51/2011; 19/12/2011; s.: 26,27,28; Redakcia ; Zaradenie: TopManažér Žiliny]

Okrem toho je Pavel Pavlásek aj pedagógom, podnikateľom a politikom. Všade tam sa však zaoberá dopravou.

Ste vo vrcholnej manažérskej funkcii. Ako ste sa v nej udomácnili?

Pekná otázka na úvod rozhovoru. Udomácniť sa vo vrcholovej manažérskej funkcii sa z môjho pohľadu ani nedá. Lebo len čo sa človek "domestifikuje", už prestáva byť vrcholový manažér. Osobne vnímam tento môj terajší post generálneho riaditeľa Slovenskej správy ciest ako naplnenie výzvy zdvihnúť z blata a postaviť na nohy cesty I. triedy vytvoriť optimálne podmienky pre pracovníkov SSC na efektívne plnenie pracovných činností spojených s cestami I. triedy. Čo je rovnako dôležité, ako napĺňanie osobných ambícii každého jedného z 350 vysoko kvalifikovaných zamestnancov. Samozrejme, plnenie tejto výzvy musí byť viditeľné. To je môj prostriedok na "udomácnenie sa". Takže zatiaľ som spokojný. Po roku náročnej, ale zaujímavej práce je vidieť výsledok.

Kde ste pracovali v minulosti? Aká bola vaša predchádzajúca kariéra?

Po skončení Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave som mal ako mladý inžinier plný ideálov chuť a vieru pokračovať v doktorandskom štúdiu. Bavilo ma totiž skúmať nové nápady. Lenže "všemocná komunistická strana" mala iných vyvolených, a tak, po týchto peripetiách, som nastúpil do fabriky v Nových Zámkoch, kde som tri roky pracoval ako samostatný výskumný pracovník. Dalo sa to mimo drobnohľadu komunistov a dokonca aj bez maďarčiny. Vyvíjal som nové výrobky, bola to pre mňa veľmi zaujímavá robota.

Čo sa vám v tej dobe podarilo?

V tom čase som vyvinul môj prvý originálny výrobok - svietidlo na práve dokončovaný most v Prahe. Z toho obdobia mám aj jeden patent, čo bolo unikátne pre "ucháňa" z fabriky. Po troch rokoch zarezávania vo fabrike sme s manželkou a rodinou "zbalili kufre" a začal som pracovať na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, kde som stále aktívny, mám tam veľmi dobré prostredie, obohacuje ma veľa vzácnych ľudí. Doprava sa stala mojou profesiou, baví a živí ma dodnes. Získal som titul PhD. v oblasti úzko spojenej s dopravou.

Po revolúcii sa vaša kariéra zmenila?

Neskôr, po Novembri 1989, som sa habilitoval na docenta. Neustále som spolupracoval s firmami. V roku 1995 som založil vlastnú firmu na vývoj dopravných prostriedkov. Z toho obdobia vlastním vyše 30 priemyselných vzorov. Neskôr som bol zvolený za poslanca Žilinského samosprávneho kraja, kde som dodnes a som členom dopravnej komisie, ktorá sa stará o regionálne cesty. Vyše 10 rokov sa teda "starám" o verejné veci najmä v oblasti dopravy. Vrcholom mojej manažérskej práce je môj aktuálny post generálneho riaditeľa SSC, kde som od októbra 2010.

Prečo ste sa rozhodli venovať práve doprave?

Doprava je hýbateľkou, každý zdravý človek sa počas celého svojho života kamsi dopravuje. V doprave je cesta, vozidlo a človek. Doprava významne a pozitívne ovplyvňuje náš každodenný život. Rovnako ho ale dokáže aj skomplikovať. A tu sú výzvy pre uplatnenie inovácií, sám by som sa zaradil medzi tých, ktorí hľadajú nové nápady. To je odpoveď, prečo práve doprava. Je pestrá, dopravné cesty, to nie sú len koľajnice či asfalty. Dnes sú hýbateľom dopravy počítače, informačné a komunikačné technológie a bystrí ľudia. A preto ja a doprava. A pridám aj to, že sa dá dopravou celkom dobre uživiť.

Ako ste sa dostali do politiky?

Verejné veci ma bavili odmalička, politika je verejná vec. Dopad politiky totality som pociťoval na vlastnej koži permanentne, ako obyčajný človek, kresťan som vnímal diskrimináciu vo verejnom živote v čase socialistického zriadenia. Vyznávam osobnú slobodu a zodpovednosť každého človeka. A o slobodu je potrebné zápasiť neustále. To ma priťahuje, to je pre mňa politika. V roku 1989 som bol jedným z málo početnej skupiny novembrových ľudí na univerzite. Po vytvorení samosprávnych krajov som kandidoval vo voľbách na poslanca. Tam som videl možnosť v pomoci zlepšenia života obyčajných ľudí v regióne - v oblastí dopravy, školstva, sociálnych vecí, kultúry. Absolvoval som voľby s malou dušičkou a testovaním toho, či dostanem dôveru voličov. Je veľa vyvolených, ale málo povolaných, potešil som sa, keď som bol zvolený. A už som v politike, aj keď v "malej".

Aké sú najdôležitejšie úlohy, s ktorými sa musíte vo svojej pozícii v Slovenskej správe ciest popasovať?

Slovenská správa ciest spravuje približne 3 500 km ciest I. triedy. Je najväčším správcom cestnej siete na Slovensku, cieľom je ich dobrý stav. A na to nadväzujú primerané podmienky. Tam som našiel hlboký nesúlad s požiadavkami a ich financovaním. Cesty I. triedy boli dlho popoluškou, prebral som ich vo veľmi zlom stave, financie na správu a údržbu boli nastavené tak na 50%. Po roku sa mi podarilo úplne zmeniť pozíciu SSC, pozíciu ciest I. triedy. Dnes máme dobrý rozpočet, dosť roboty a aj dobré výsledky. Za rok sa mi podarilo pripraviť vyše 25 významných projektov, nájsť na ne financovanie prevažne z eurofondov. Pekný výsledok obnovili sme vyše 100 km ciest I. triedy, v regióne sme začali s obchvatom Čadce, budujeme lepšiu cestu medzi Dolným Kubínom a Ružomberkom, modernizujeme most v Žiline, pripravujeme rekonštrukciu cesty medzi Martinom a Turčianskymi Teplicami, budujeme prieťah Námestovom. Takýchto akcií je na Slovensku veľmi veľa, v najbližšom čase zrekonštruujeme ešte ďalších 570 km ciest. Nové cesty budú bez nebezpečných výtlkov, opravíme vyše 40 mostov, ktoré sú v havarijnom stave. Je to veľmi užitočná "pasovačka".

Riadite veľké množstvo ľudí. Aká je práca s nimi? Aký máte recept na spokojných zamestnancov?

Ja osobne za najdôležitejšiu úlohu považujem starostlivosť o ľudí vo firme, aby boli zapojení do riešenia úloh, aby robili svoju robotu dobre. Spokojnosť a radosť je to, čo vytvára predpoklad splnenia cieľov celej firmy. A samozrejme aj dobré finančné ohodnotenie.

Aká je vaša manažérska stratégia?

Subsidiaritou k aktivite a osobnej zodpovednosti za svoju prácu, budovanie a zachovanie dobrého mena pracovníka a firmy, súčinnosť pri formovaní cieľov a radosť z každého dobrého skutku. Nestrpím podrazy, neznášam klebety, podporujem tvorivosť a zdravé kritické prostredie.

Aká je to práca v porovnaní s vašou pedagogickou činnosťou?

Práca v akademickom prostredí a v inžinierskej firme je veľmi podobná, je to práca s ľuďmi. Keď ich získam a oni získajú mňa, je to radosť. Osobitosti každého človeka, či je to študent na univerzite alebo pracovník SSC vždy rešpektujem, každý človek je jedinečný a účinným spájaním jedinečností v spoločnom záujme sa cieľ dosahuje lepšie. Malý rozdiel je v tom, že v škole je to "akože", na správe ciest je to "naozaj".

Ako ste prijali fakt, že vláda nedostala dôveru a preto možno v marci budete musieť odísť od rozrobenej roboty?

Hovorí sa, že robota neujde. Robota ostáva, vlády sa menia. Mňa teší a povzbudzuje, že sa mi podarilo výrazne zlepšiť stav na SSC z pohľadu presadenia priorít zameraných na cesty I. triedy. Obnova bude pokračovať, občan má oči, pozerá a vidí, počúva a počuje. Pripravil som veľa dobrých projektov, ktoré slúžia občanom, cesty a mosty, obchvaty. Mnohé stavby časovo presahujú vlády, preto nemám pocit sklamania, že nebudem môcť dokončiť rozrobenú robotu, dokončia ju iní. A možno ja, aj po marci 2012.

Budete sa v budúcnosti viac venovať politike, alebo manažmentu a riadiacej práci?

Osobne preferujem pracovný manažment pred politikou, aj preto nesedím vo veľkom v parlamente, ale robím. Ale na druhej strane vidím, že keď sa prestaneme starať o politiku, politika sa postará o nás.

Pracujete v Bratislave. Presťahovali ste sa tam, alebo dochádzate?

Aj tak, aj tak. V Bratislave trávim najviac času, ale SSC má cesty a stavby po celom Slovensku. Aj správa ciest má regionálne sídla v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline, Bratislave, často cestujem, takže práca je skôr dynamická v teréne, rokovaním na úradoch, kancelárska robota je skôr rutina, veľa sa tam neohrejem. Trvalý pobyt mám v Žiline.

Zvykli ste si na život v Bratislave?

V Bratislave som si zvykol už počas štúdií, strávil som tam stredoškolské aj vysokoškolské roky, vojenčil som tam, aj som tam už istý čas býval. Bratislava a život v tomto meste je fajn.

Ako to vníma vaša rodina?

Kvalita života v rodine sa zmenila, veľa času som mimo, rodina mi veľmi pomáha, nevynechám jedinú chvíľu stráviť čas s manželkou, deťmi, vnúčatami. Máme aktuálne "akčnejšie" víkendy, verná a čistá láska spája rodinu aj keď sme od seba vzdialení 200 kilometrov.

Máte aj čas na koníčky? Čo rád robíte vo voľnom čase?

Rád trávim čas s manželkou v prírode, turistika, prechádzky, bicyklovanie, kolieskové korčule, žilinská priehrada je naše miesto koníčkov, okolie mesta je jedinečné. A podvečer jedno pivo v Maríne. Koncerty vo Fatre, divadelné predstavenia v Martine, občas kúpele v Tepliciach, paráda, radosť žiť v Žiline. A k tomu ešte pekné knihy, hádam sa mi podarí niečo dobré prečítať počas nasledujúcich vianočných sviatkov.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Prežiť dobre každý jeden nový deň.

 

VIZITKA

- MENO: Doc. Ing. Pavel Pavlásek, PhD.

- VEK: 59

- VZDELANIE: vysokoškolské

- FIRMA: Slovenská správa ciest

- FUNKCIA: generálny riaditeľ

- POČET ZAMESTNANCOV: 350

- STAV: ženatý

- DETI: 2

 

8. Pravda, 05.01.2012: Koniec našich časov? Spásou môže byť humanita

[Pravda; 31/12/2011; s.: 20,21; Daniela Jancová ; Zaradenie: Rozhovor]

Daniela Jancová Bratislava

Svet, ako ho poznáme, sa dostal na hranu. Je v kríze a už nedokáže fungovať, myslí si psychológ a terapeut Silvester Sawicki. Ovládlo nás materiálno, teraz sa aj keď nedobrovoľne, budeme musieť postarať o dušu. A naučiť sa žiť skromnejšie, v čase nepokoja a hľadania nájsť svet okolo nás.

Máme za sebou vianočné sviatky, poznamenané nákupmi darčekov a jedla viac ako rozjímaním. Zvíťazila v nás hmota nad duchom?

Vo svete je veľmi intenzívne názorové hnutie o kríze postmoderného sveta a v rámci tej krízy je to presne o tom, že duchovné hodnoty sa úplne vytratili a nahradili ich čisto materiálne hodnoty. Z hľadiska psychiky človeka a spoločnosti to vytvára silný, niekto to nazýva vyostrený individualizmus. Egocentrizmus a individualizmus vedú k tomu, že človek koncentruje pozornosť na seba a na svoje potreby, ale tie sú čisto individuálne. Je to jedna minca, ktorá má dve strany - jedna je duchovno, druhá individuálno, keď je jedno v prevahe, úplne zakrýva to druhé. Prirodzené je, že obe strany by mali byť v rovnováhe.

Ale to, ako sa zdá, nieje.

Postmoderný svet prispieva k tomu, že posledných nielen desaťročí, ale posledných sto rokov, je v prevahe individuálno. A jeho ekvivalentom je materiálno.

Znamená to, že aj nakupovanie početných darčekov je len prejavom našej individuálnej potreby? Kupujeme si nimi odpustenie alebo priazeň?

Na to poviem možno trošičku iný príklad. Moja mama má 83 rokov a nedávno dala sestre svoju bábiku, ktorú mala ako malé dievčatko. Bola to jediná bábika, ktorú mala za celé detstvo, a napriek tomu, že prešlo už osemdesiat rokov, stále ju uchovávala, mala ju v úcte a láske, mala s tou bábikou akési duchovné spojenie. Pre dieťa je bábika živý tvor, nieje preň niečo neživé. Je to tvor, s ktorým dokáže komunikovať a nadväzovať vzťah. Pokiaľ má vecí príliš Veľa, a to sa týka aj nás dospelých, nedokáže si vytvoriť adekvátny ani dostatočne hlboký vzťah. Premnožením darčekov už nemajú pre dieťa hodnotu, je to len krátkodobá radosť z niečoho nového, k čomu si nevytvárame vzťah.

Ale obdarúvame sa aj dospelí navzájom.

O deťoch som začal preto, lebo vzťah k veciam a k hodnotám si vytvárame ako deti, potom sú relatívne nemenné. To, čo sa stane do piatich rokov, je nemenné, ideme v tých istých koľajach aj v dospelosti. V dospelosti ide skôr o to, že keďže veci nemajú hodnotu, potrebujeme ich zameniť za niečo nové, lebo zo všetkého sa dokážeme tešiť len chvíľu. Zrazu príde prázdno a potrebujeme ho niečím nahradiť - preto príde ďalší a ďalší darček. Tak je to vo všetkom, aj vo vzťahoch - keďže si nedokážeme vytvoriť duchovný vzťah k nejakému človeku, máme veľa iných vzťahov. Stále niečo hľadáme, nahrádzame prázdno. To je aj v sexualite, máme pocit, že nás jeden človek nedokáže uspokojiť, lebo príde prázdno, tak hľadáme iného. Nakupovanie darčekov je zištná záležitosť, kupujeme si lásku, pozornosť. Ale u väčšiny je to o naplnení prázdna.

Nie je za darčekmi často prostá lúdská túžba potešiť druhého človeka?

Samozrejme, že sa snažíme potešiť blízku osobu. Určite, že človek potrebuje človeka. Ja poukazujem na to, že sa nedokážeme navzájom uspokojiť v emocionálnych potrebách ani v iných potrebách, že všetko je príliš plytké a krátkotrvajúce. To súvisí práve s prevahou individuálna, ktorá je spojená s materiálnom. Duchovno, nie v náboženskom význame, ale v hlbšom zmysle vecí a bytia, v našich životoch a vzťahoch chýba.

Prečo to tak je?

V dnešnom svete, kde nás ohlupuje reklama, kapitalizmus spotreby, ktorý neprestajne produkuje niečo nové a presviedča nás, že to musíme mať, sa tomu veľmi ľahko podlieha. Ľahko podliehame preto, že sme ako ľudia plytkí, postmodernizmus je jednoducho prejavom plytkosti života, nevieme si život hlbšie naplniť niečím hodnotnejším. Keď máme voľný čas, čo urobíme? Ideme niečo nakupovať. Nejdeme do prírody, s niekým sa porozprávať, poprechádzať, objavovať s ním krásu prírody, ale zapneme si televízor, kde je množstvo vecí, ktoré môžeme mať, alebo ideme do obchodu.

Nieje práve sviatočné obdobie a príchod nového roka príležitosťou, aby sme sa sústredili viac na nemateriálne hodnoty?

Povedzme si otvorene - hlbší, mystický význam Vianoce nemajú takmer pre nikoho. Koniec roka je len príležitosťou na to, aby sme si na chvíľku oddýchli z práce. Dokonca aj veriaci ľudia majú veľmi materiálny vzťah k svojej viere. Kresťanstvo, ako žije posledných sto, dvesto rokov, je veľmi materiálnym náboženstvom.

Ako to myslíte?

Prečo chodia ľudia do kostola? Pretože keď budem chodiť do kostola, budem plniť Božie prikázania, dostanem sa do neba. To je číra racionálna kalkulácia. Nejdú do kostola, aby prežili nejaký hlboký duchovný zážitok. Na dedinách je to povinnosť, idú ostatní, idem aj ja - čo by o mne povedali. V mestách je to racionálny kalkul - idem, aby som sa mal potom niekedy lepšie. U starých ľudí je to aj o tom, že už nemajú nejakú náplň života - stratili a hľadajú oporu. A to im vie byť oporou. Tiež som chodil kedysi do kostola, vždy som bol nejakým spôsobom veriaci a vždy ma to lákalo, ale keď som videl ľudí, ktorí tam nič hlboké, duchovné, mystické neprežívali, a hneď po kostole riešili, kto čo urobil, zdalo sa mi, že to nemá zmysel. Ľudia, ako tam prišli, tak aj odišli - často plní závisti, egoizmu, individuálnych záujmov.

S týmto obdobím roka sa spája nielen radosť, ale aj pocity osamelosti, depresie. Dá sa tomu vyhnúť?

Najskôr by som sa zameral na to, čo je depresia a prečo vzniká. Depresia nieje ničím iným, ako prejavom toho, že sme sa príliš sústredili na svoje individuálne potreby. V živote nám veci vychádzajú a nevychádzajú - to je prirodzený kolobeh a má to svoj zmysel. Keď nám veci vychádzajú, sme v eufórii. Keď nevychádzajú, a sme príliš sústredení na svoje pocity, tak to prežívame veľmi intenzívne, a to sa nazýva depresiou. Čiže depresia nieje nič iné, ako veľmi silný egocentrizmus, obrovské sústredenie sa na seba, svoje pocity. To je opak duchovná. Duchovno nie je náboženstvo, je to opak individualizmu - nesústreďujem sa na vlastné pocity, nie sú pre mňa prioritné, absolutizpvané, ale sústreďujem sa na to, čo je mimo mňa - na iných ľudí, na prírodu.

Takže liekom môže byť pomoc druhým, dobrovoľníctvo, charita?

Pokiaľ budeme vykonávať niečo pre druhých, bude to mať presne ten efekt - nesústredíme sa na seba, ale na druhých, môžeme prežívať radosť zo spojenia, zblíženia. V prírodných národoch nepoznali civilizačné psychické choroby, ktoré sú typické pre nás, napríklad depresie. Neexistovali tam preto, lebo tam takmer neexistoval indivi_ dualizmus. Mali aj to, čo v našej postmodernej dobe neradi počúvame - zmenené vedomie. Zmenené stavy vedomia sa môžu aj umelo vyvolávať, ale v zásade to, v akom stave vedomia sme, je len o tom, ktorá časť mozgu je v aktivite. To závisí od toho, aké je naše myslenie a konanie. V zmenenom stave vedomia sme, ak sa s niekým milujeme a sústredíme sa naňho, ak sa započúvame do hudby.

Voľné dni teda odporúčate prežiť záujmom o druhých?

Nielen, ale aj záujmom o svet mimo nás, o prírodu. Sme jej súčasťou. Ak nebudeme v kontakte s prírodou, nemôžeme byť prirodzení, nemôžeme normálne fungovať. Najkrajším prežívaním sviatkov by bolo ísť do prírody, na výlet, tráviť čas s inými ľuďmi, objavovaním vzájomných vzťahov.

S prichádzajúcim rokom 2012 sa spájajú vízie konca terajšieho sveta, ale aj reálna hrozba krízy ekonomiky a meny, ktorou platíme. Ako to na nás vplýva?

Človek potrebuje istotu. Potrebuje ju predovšetkým vtedy, keď sa cíti byť osamotený a osamotení sme nutne vtedy, keď sme individualistický a egocentricky zameraní na seba. Tým sa oddeľujeme od celku, od celého života okolo nás - iných ľudí, prírody a podobne. Čím viac sa zameriavame na seba, tým viac sa oddeľujeme a máme väčší pocit osamelosti. Pokúšame sa ho znížiť kolobehom, ktorý sme spomínali - nakupujeme, meníme vzťahy, potrebujeme vidieť a mať milión rôznych vecí, namiesto toho, aby sme jednu precítili. Je to nezmysel, ktorý z nás robí štvancov, čo aj chceme, pretože keď sme takto "uštvaní", nemusíme sa zameriavať na prázdnotu, ktorú prežívame. Ďalším spôsobom je, že si hľadáme istoty, že veci nejako fungujú a môžeme sa o to oprieť.

Ale práve túto oporu, že veci fungujú, ako sme si zvykli, strácame.

Všetky tieto správy, ktoré ste spomenuli, vytvárajú u ľudí pocit, že strácajú oporu, istotu, ktorá im umožňovala prekonať to, čo prežívali. To samozrejme vytvára depresívne pocity, o to výraznejšie prežívajú svoju osamelosť, prichádzajú negatívne pocity a depresia.

Ľudia potrebujú uživiť rodiny, udržať si prácu, pričom politici hovoria o rozpade eurozóny, únie, dokonca možných vojnách. To sa predsa nepočúva dobre.

Lenže na prežitie nepotrebujeme veľa. Poviem vám príklad. V lete som chodil dva mesiace po Indii a videl som tam obrovskú chudobu. Napriek tomu som tam videl omnoho viac radosti a spokojnosti ako u nás. K spokojnosti, šťastiu a prežitiu nepotrebujeme veľa. To je len ilúzia, že nemáme dostatok. Je to ako keď závislému vezmete drogy - príde obrovská panika, urobí všetko, aby dostal, čo potrebuje - ani nie drogu, ale potlačil paniku z prázdna. To sú pre bežných ľudí nákupy. Hovoríme, že sme zvyknutí na nejaký štandard - ale to je len o tom, že potrebujeme stále materiálne dopĺňať ilúziu, že sme spokojní, šťastní. Naozaj nepotrebujeme veľa, aj jednoduché jedlo nás nasýti.

Ale keď sa bude kríza prehlbovať, zväčšia sa rozdiely, narastie sociálna nerovnosť a na to sa mnohým nebude dobre pozerať.

Kapitalizmus produkuje stále väčšiu a väčšiu nerovnosť, to je jeho podstata. Čím je väčšia nerovnosť, tým je aj väčšie sociálne napätie. Ak žijeme v spoločnosti a sme svedkami toho, že poctivo tvrdo pracujem a nemôžem si kúpiť ani Fabiu a niekto pracuje ako ja, ale v inom odvetví, alebo je podnikateľ, politík a môže mať Mercedes, produkuje to napätie. Zoberme si len to, čo sa dialo s lekármi. Vyjadrenia politikov aj pani premiérky, napriek tomu, že je sociologička, sú úplne absurdné a scestné.

V čom bol ich hlavný omyl?

To, čo robili lekári, je o kríze hodnôt v spoločnosti a o obrovskej nerovnováhe. Lekár zachraňuje životy ľuďom, zabezpečuje nám zdravie, čiže v spoločnosti je to niekto, kto by mal byť na najvyššej priečke hodnotových priorít. A tento lekár zarobí tisíc eur, možno so službami, sobotami, nedeľami tisícpäťsto. Potom má liečiť niekoho, kto zarába, päťnásobne viac. Vytvorili sme absurdnú nerovnováhu hodnôt, o tom bol ich protest - o dlhoročnej frustrácii z hlbokého podcenenia ich práce. Máme tu nejaké bohatstvo a to treba prerozdeliť hodnotovo. Nespokojnosť bude narastať nielen u lekárov.

Takže si myslíte, že nás čakajú ďalšie a možno aj väčšie nepokoje?

Som o tom presvedčený. Súvisí to aj s individualizmom, uvedomujeme si nielen vlastné pocity, negatívne dôsledky, ako depresie, ale viac si uvedomujeme aj vlastnú hodnotu, začneme ju porovnávať. Zvyšujúcim sa uvedomovaním si individuálna a s tým súvisiacich hodnôt bude spôsobovať sociálne napätie a nepokoje. Svet sa musí radikálne zmeniť.

Začína sa koniec našich časov? Života a spoločnosti, ako ich poznáme?

K zmene nevyhnutne prísť musí. Bude to proces dlhodobý, veľmi komplikovaný, bude tu veľa sociálneho napätia a neviem, čo všetko to bude obsahovať. Táto hodnotová revolúcia veľmi súvisí s prežívaním duchovna a individuálna. Budeme si musieť uvedomiť, že svet materiálna - individuálna, už prešiel na hranicu a nemá sa kde ďalej rozvíjať. Jeho ekonomickým zriadením je kapitalizmus, politickým demokracia. Myslím, že ani jedno už nie je funkčné a musí nastať zmena. Kapitalizmus sa nedá reformovať, prišiel na kraj svojich možností.

To mi pripomína socializmus a s ním nemáme dobré skúsenosti.

Nehovoríme vôbec o socializme. Nenarážam na politiku a ideológiu. Ja hovorím o tom, že kapitalizmus produkuje materiálno, závislosť od materiálna a individuálna. Čím viac ho vyprodukujeme, tým naliehavejšie príde s ním spojený pocit prázdnoty a nespokojnosti - ľudia budú čoraz nespokojnejší.

Budeme musieť nájsť iný spôsob usporiadania spoločnosti?

Ale určite nepôjdeme dozadu. Vývoj vždy ide dopredu. Tento spôsob života narazil na nejaký strop a ďalej sa nevie rozvíjať. Narazil podľa mňa práve pre absolútnu dominanciu individuálna a materiálna, chýba nám duchovno. Teraz budeme musieť hľadať. Samozrejme, že prídu nepokoje. Vždy, keď príde kríza, sú nepokoje - to je súčasťou vývoja a riešenia, rovnako ako v manželstve. Potom príde ďalšia etapa. Taká je príroda, možno pôjde aj o život.

O život?

Koľko ľudí príde o život na cestách, napriek tomu denne sadáme do auta a netrápi nás to. Nevyhneme sa tomu, môžeme nad tým uvažovať, aby sme to eliminovali. Nesmieme však strkať hlavy do piesku, vytvárať si ilúzie o kapitalizme a demokracii, kriminalizovať tých, ktorí sú nespokojní. Potom si uvedomíme, že je tu kríza hodnôt, ľudia sa cítia podhodnotení. Musíme sa naučiť hovoriť pravdu, napraviť deformované hodnoty a hľadať všetky možné spôsoby riešenia.

V akom psychickom stave je teda spoločnosť?

Je skutočne v zlom psychickom stave. Strácajú sa istoty, ktoré tu doteraz boli, zároveň nefunguje to, že nám stačí to, čo sme mali doteraz, pretože individualizmus narástol do takej miery, že stále potrebujeme viac a viac. Ekonomický a politický systém to už nedokáže napĺňať. Čo by mal človek robiť? Ja odporúčam začať sa orientovať viac na duchovnú stránku života, objavovať krásu okolo seba, vo vzťahoch, zaujímať sa o druhých, objavovať prírodu a začať ju chápať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

"Musíme sa naučiť hovoriť pravdu, napraviť deformované hodnoty a hľadať všetky možné spôsoby

Silvester Sawicki (48)

- Absolvoval pedagogiku a učiteľstvo pedagogiky a psychológie na FF UK v Bratislave.

- Získal doktoráty z pedagogickej, sociálnej a pracovnej psychológie.

- Bol vedúcim katedry psychológie Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem. Ako vedeckovýskumný pracovník pôsobil v SAV.

- Získal kvalifikáciu psychoterapeut a hypnoterapeut.

- Učí na katedre humanitných vied MTF STU v Trnave.

- Vydal šesť monografii, tri vysokoškolské učebnice a dvanásť vedeckých štúdií.